Vidieť hudbu

Autor: Pavla Somorová | 22.1.2017 o 19:54 | (upravené 24.1.2017 o 7:48) Karma článku: 4,03 | Prečítané:  349x

Zvyknem rada a často hovorievať: „Všetko je vecou percepcie.“ T.j. umelecké dielo vnímame každý inak. Martin Geišberg nedávno s pokorou žasol nad tým, akí sú ľudia mnohorakí. A mnohoraké je aj ich vnímanie.

Toto zamyslenie je o vnímaní hudby. O MOJOM vnímaní hudby. Nemám žiadne právo hovoriť za nikoho iného.
      Nemám vyhranený hudobný vkus a stručne povedané - páči sa mi, keď je v hudbe duša. A ešte radšej som, keď sa na takúto hudbu môžem pozerať. Byť pri tom, celkom v bezprostrednej blízkosti, keď nástroje znejú a hudobníci otvárajú svoje srdce divákom.

      Dodnes mám pred očami opernú speváčku, ktorej meno som za tie roky zabudla, ako v krásnych karmínových šatách s poprsím hodným Matky Zeme spieva z plného hrdla árie, ktoré by som si v žiadnom prípade nepustila zo záznamu. Ale na tom koncerte som vtedy sedela ako prikovaná a sotva som dokázala od ohúrenia držať zavretú pusu. Prsty členov orchestra hladili strunové nástroje, flautistky čarovali na počkanie a jeden statný muž občas s krúživým rozmachom tresol do bubna dvakrát tak veľkého ako on sám. Pri jeho dunivom zvuku sa mi chveli všetky bunky v tele, pri švitorení huslí sa mi ježili chlpy. Počúvajúc klasickú hudbu zo záznamu som tieto pocity nikdy nemala.

      Po prvom koncerte Katky Koščovej mi pri počúvaní jej hudby stačilo privrieť oči a už som ju videla, ako ponorená do piesne odovzdáva svoje city publiku. Rovnako vidím Martina Geišberga, ako o dušu spasenú kričí (totiž – krásne spieva) do mikrofónu a pri tom s ľahkosťou strieda gitary a flauty akoby sa nechumelilo. Ak sa dá, vždy veľmi rada vymením ich tvorbu počúvanú z CD alebo videnú z početných videí za osobné stretnutie, za vyšší hudobný zážitok.

      Najviac to u mňa asi platí pre Spontánne hudobné zoskupenie Nany - päť skromných ľudí, nádherných bytostí. Spolu vytvárajú niečo, čo vychádza síce z nich, ale zároveň pochádza zo stredu mojej duše. Stokrát som ich počula a videla zo záznamu. A potom som konečne prišla na koncert. Energia v miestnosti sa dala chytiť do ruky, vibrovala na koži, vstupovala do človeka. Každý jeden muzikant spôsobom sebe vlastným ponorený do hudby. Úplne ma dostal Fykes, keď pokojne stojaci vedľa Nanyho jemne prikladal klarinet k perám a hral akoby len tak, mimochodom. Pritom vyludzoval tóny, z ktorých sa mi podlamovali kolená. Čakala som ich, veď poznám tie piesne naspamäť, a predsa ma ohúrili. Rovnako spieval vokály. S veľkou pokorou.
A videli ste už muža krásneho ako Adonis milovať sa priamo na pódiu so ženou prevtelenou do hranatej skrinky s úplne a-poetickým názvom: cajon [kachon]? Nie? Ja v ten deň áno. Zážitok na celý život.

Raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť. Aj hudbu. Lebo vidieť hudbu, to je zážitok vyššej úrovne.
Pre mňa rozhodne.
Veď ostatne – všetko je vecou percepcie. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Polovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

KOMENTÁRE

Branci obchádzajú zákon a sú nebezpeční

Demokracia má právo brániť sa a je najvyšší čas, aby to začala aktívne robiť.

KULTÚRA

Vojna bez krvi. Dunkirk je filmová anomália

Film leta bol prijatý s istým nepochopením.


Už ste čítali?