Ako by som si predstavovala život v dome od Hundertwassera?

Autor: Pavla Somorová | 15.5.2016 o 12:47 | (upravené 21.10.2016 o 13:28) Karma článku: 4,15 | Prečítané:  452x

Zamyslenie napísané 6. 11. 2010, t.j. pred 6 rokmi. Bolo to zadanie témy eseje na cvičeniach nemeckého jazyka počas môjho štúdia na univerzite. Dnes som ju našla, preložila do slovenčiny a trochu upravila.

      Myslela som si – aká jednoduchá téma. A zaujímavá téma pre mňa.
Mám totiž rada architektúru v širšom zmysle – plánovanie, ako by jeden dom mohol vyzerať, kde by mohla byť ktorá miestnosť, ako by som ich zariadila nábytkom, ako by dom harmonizoval so záhradou a tak ďalej. Keď som bola dieťa, chcela som sa vlastne stať projektantkou. Ale môj život išiel potom iným smerom …

      Teraz ale späť k téme – myslela som si teda, aké bude jednoduché o tom písať.
Najprv som naťukala do Google „Hundertwasser“. A… prečítala skutočne pestrý životopis tohto zaujímavého umelca.
Potom som si prezrela mnohé obrázky z jeho architektonických diel.
Okamžite mi padol do oka jeden špirálový dom. „Tu by som rada bývala!“ pomyslela som si ako prvé. Išlo o dom Ronalda McDonalda v Essene. Prečítala som si teda text k tomuto obrázku a ostala som celkom premožená smutnými myšlienkami.
Tento dom mal sotva čo dočinenia s našou témou. Cítila som však tak silný tlak myšlienok a pocitov v mojej hlave, že som sa rozhodla o tomto napísať.

      Dom Ronalda McDonalda sa nachádza v jednom parku pri Univerzitnej klinike v Essene. Je to skutočne nádherný dom, ktorý korešponduje s okolitou prírodou, koldokola je množstvo zelene a veľké ihrisko pre deti. 
Starajú sa tu o ťažko choré deti. V Dome Ronalda McDonalda môžu tieto deti bývať so svojimi rodičmi, súrodencami ale aj starými rodičmi, tetami a ujami.

      Môj syn nie je – vďaka Bohu – ťažko chorý, avšak počas prvého roka jeho života bol štyrikrát hospitalizovaný. Trikrát v Martine, raz v Bratislave. A ja, ako dojčiaca matka, som mohla – vďaka Bohu – ostať pri ňom.
Avšak na klinike boli deti po päť alebo sedem na izbe, ktorých matky mali k dispozícii jedinú stoličku pri postieľke a večer museli ísť domov! Plač a krik týchto detí mi znel v ušiach ešte dlho po návrate domov.

      Ale ani spoločný pobyt s mojím dieťatkom na izbe nebol na klinike v Martine žiadny pôžitok. Izba bola neuveriteľne malá – to si skutočne človek ani nedokáže predstaviť, aká malá môže byť jedna izba! Detská postieľka bola zo železných tyčí a každý pohyb môjho syna robil neuveriteľný lomoz. Moja posteľ pozostávala z dreveného rámu vyplneného doskami rôznych dĺžok a hrúbok, na nich tenký, mäkký matrac, takže som rôzne hrúbky dosiek podo mnou veľmi dobre cítila – teda spánok bol tak pre mňa ako aj pre môjho syna utrpením.
Steny boli z hliníka a skla. Bolo teda možné vidieť všetko na chodbách aj v susedných izbách. Po 3 – 4 dňoch som bola vlastne rada, že môžem pozorovať nemocničné dianie, inak by som bola k smrti unudená.

      Keď už bol môj synček mimo ohrozenia života a nepotreboval viac infúzie, mohla som s ním ísť trošku von a prechádzať sa v areáli nemocnice. Vtedy som to nepovažovala za žiadnu veľkú výhru, pretože areál martinskej nemocnice pozostával zo starých ošarpaných budov a bol veľmi chudobný na zeleň, predsa len som však bola vďačná za čerstvý vzduch.
V Bratislave sme síce mali pomerne veľkú izbu, no nesmeli sme z nej vyjsť ani len na chodbu a už tobôž nie von na vzduch. Táto nemocnica aj tak nemala žiadny areál alebo dokonca záhradu. A z okna som mohla pozorovať nanajvýš príjazd do nemocničnej práčovne.

      Moje dieťa bolo z nemocničnej atmosféry veľmi vystresované  (v tom čase som o jeho autizme tušila len celkom nevedomky niečo celkom vzadu v kútiku srdca) a po pár dňoch upadlo do apatie, z čoho som bola zas úplne vystresovaná ja.

      Takto a podobne vyzerá situácia takmer vo všetkých nemocniciach na Slovensku.

      Preto vo mne Hunderwasserov Dom Ronalda McDonalda v Essene vyvolal veľké pohnutie. Domácka atmosféra, dieťa so svojou rodinou, pekné prostredie, ihrisko, zeleň, vzájomný sociálny kontakt všetkých rodičov a mnoho ďalšieho.

      A predsa – napriek všetkému – som šťastná, že práve v tomto dome nemusím bývať!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súdy v Trenčíne odmietajú riešiť Galkovu kauzu odpočúvania

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

AUTO

Anketa o Svetové auto roka 2018 sa ponesie v znamení SUV

Posledný ročník vyhral Jaguar F-Pace.


Už ste čítali?