Každý deň

Autor: Pavla Somorová | 10.5.2016 o 23:02 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  93x

(Ne)báseň zrodená 17. 2.1994 počas jednej vyučovacej hodiny na Obchodnej akadémii v Martine.   ​Mala som vtedy necelých 17 rokov. 

Vyprázdňujú sa tuhy,
perá sa pohybujú po papieri - 
jedno rýchlo, druhé ešte rýchlejšie.
Iné zase pomaly.

Na riadkoch ostávajú písmenká.
Slová.
Vety.

Niekto práve zakašľal.

Zošity sa zapĺňajú
vedomosťami profesora.
(A tých, čo zostavovali učebnicu.)
Do uší nám preniká jeho hlas
a my ho ukladáme
do riadkov v zošitoch.
A niečo z neho
nám ostáva aj v hlavách,
v pamäti.

Hľadiac do čerstvo napísaných 
poznámok
sme ako rozsvietené monitory
počítača.
Pohotovo dokážeme odpovedať
na každú otázku.

Zase niekto kašle. (Mal by ísť k lekárovi -
stále panuje chrípka.)

Profesor si pomaly ukladá
svoje veci na kôpku.

A potom zvoní.

Všetci - takmer súčasne -
zatvárame zošity
a vzápätí 
sú naše pamäte
úplne vymazané.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?