Každý deň

Autor: Pavla Somorová | 10.5.2016 o 23:02 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  80x

(Ne)báseň zrodená 17. 2.1994 počas jednej vyučovacej hodiny na Obchodnej akadémii v Martine.   ​Mala som vtedy necelých 17 rokov. 

Vyprázdňujú sa tuhy,
perá sa pohybujú po papieri - 
jedno rýchlo, druhé ešte rýchlejšie.
Iné zase pomaly.

Na riadkoch ostávajú písmenká.
Slová.
Vety.

Niekto práve zakašľal.

Zošity sa zapĺňajú
vedomosťami profesora.
(A tých, čo zostavovali učebnicu.)
Do uší nám preniká jeho hlas
a my ho ukladáme
do riadkov v zošitoch.
A niečo z neho
nám ostáva aj v hlavách,
v pamäti.

Hľadiac do čerstvo napísaných 
poznámok
sme ako rozsvietené monitory
počítača.
Pohotovo dokážeme odpovedať
na každú otázku.

Zase niekto kašle. (Mal by ísť k lekárovi -
stále panuje chrípka.)

Profesor si pomaly ukladá
svoje veci na kôpku.

A potom zvoní.

Všetci - takmer súčasne -
zatvárame zošity
a vzápätí 
sú naše pamäte
úplne vymazané.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.


Už ste čítali?