Nečakám na žiadne „potom“

Autor: Pavla Somorová | 10.8.2016 o 23:36 | (upravené 21.10.2016 o 13:31) Karma článku: 6,60 | Prečítané:  1083x

Sedíme v kuchyni pri stole. Ja a moji dvaja synovia. Sedemročný „autík“ Matúško si pôžitkársky pchá do úst kúsky chleba a tvrdého syra a vydáva pri tom zvuky maximálnej spokojnosti s týmto jedlom.

„Áno, mňam, mňam“ chválim ho.
Jeho štvorročný brat Šimonko ihneď reaguje napodobňovaním. Smejem sa: „Ty vieš predsa povedať celou vetou, že ti to chutí.“
„Ale keď som bol malé bábätko, aj ja som hovolil iba „mňam, mňam“, všakže je to tak, mama?“
„Áno, je to tak. Teraz si už veľký. Máš dar reči (článok "Dar reči"a vieš povedať, že ti jedlo chutí a aj mnoho iného.“
„A kedy bude Matúško taký veľký, že to tiež bude vedieť povedať?“ vŕta mladšiemu v hlave.
Mlčím...potom váhavo volím slová. Alebo si to len myslím? A možno nahlas rozmýšľam.
Celkom jasne si spomínam, ako Matúško prvýkrát povedal výrazné „mňam, mňam“. Išli sme vtedy na zmrzlinu, veľmi sa tešil. Nemal ani tri roky. Oslavovali sme toto citoslovce ako rodinný sviatok. Prešlo pár mesiacov, keď som si uvedomila, že ho viac nezopakoval. Až po ďalších dvoch rokoch sa objavilo znova. Spolu s ďalšími slovami: „mama“ a výrazne rozdelené „ma-ma“ – čo znamenalo „pa-pa“, „m“ je však jediná spoluhláska, ktorú vie Matúško vysloviť.
Teším sa z obyčajného „mňam, mňam“. Teším sa, že mu chutí. Netuším, či bude niekedy vedieť povedať niečo viac. Popravde – už nad tým ani nerozmýšľam. Dostala som túto otázku veľakrát.
„Bude niekedy rozprávať?“
„Aká je prognóza?“
„Čakáš, že sa to niekedy zlepší?“
Nie. Nečakám. Neznamená to, že svoje dieťa zatracujem. Len jednoducho nečakám na nijaké „niekedy“, nečakám na žiadne „potom“.
Tak, ako vo všetkých aspektoch svojho života, aj pri svojich deťoch – pri tom zdravom aj pri tom požehnanom – si vychutnávam prítomné okamihy. Ráno vstaneme a zdravíme slnko. Ďakujem za predchádzajúci deň. Radujem sa, že sme živí a zdraví. Ďakujem za to. Prijímam úsmev malého autistu, jeho dotyk alebo vzácny vnímavý pohľad. Je to pre mňa viac, ako záplava slov.
Na internete možno nájsť myšlienku približne takéhoto znenia a ja ju považujem za veľmi výstižnú: „Celý život čakáme – na víkend, na leto, na dovolenku, na to, kedy deti vyrastú....“ a potom príde dôchodkový vek a...? Začneme konečne žiť?
Ja neviem, čo sa udeje v nasledujúcej minúte. Nečakám na zajtra, že môj syn sa možno naučí vysloviť nové slovo. Nečakám na budúci rok, že vari dokáže povedať celú vetu. Teším sa z tohto momentu, ktorý je Tu a Teraz: sedíme pri stole a večeriame. Obe deti pekne papajú a to požehnané si spokojne mrmle, pretože mu chutí. Tešíme sa z jedla, tešíme sa zo vzájomnej blízkosti.
Tešíme sa zo života. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?