Požehnaní

Autor: Pavla Somorová | 7.6.2016 o 14:57 | (upravené 21.10.2016 o 13:30) Karma článku: 11,37 | Prečítané:  6894x

Som matka autistu. Krásne chlapča s orieškovými očkami, na prvý pohľad úplne „normálne“ - kým nezačne rukami vytŕhať trávu z trávnika a pchať si ju do úst

a toto isté robiť so všetkým, čo mu príde pod ruku, vrátane hliny, piesku, kameňov. S chuťou si odhryzne z obrázkovej knižky, alebo zubami stiahne pneumatiku z hračkárskeho autíčka a žuje ju ako žuvačku.      
      „Normálni“ ľudia zvyknú na postihnutých povedať: „Ten má svoj svet.“ Nie je to však tak. Všetci tu žijeme v jednom svete. Holandsko a Taliansko nie sú na rôznych planétach. Obe krajiny sú na jednej Zemi, dokonca na jednom kontinente. Ale každá na jeho inom konci. Uhol pohľadu na Európu je v oboch krajinách diametrálne odlišný.
      Môj dobrý priateľ Pali nazval deti s postihnutím „požehnanými“. Naše požehnané deti vidia svet – náš jediný svet – inými očami. Majú svoj uhol pohľadu. Svoj spôsob vnímania. Niektoré potrebujú fixný pocit istoty a preto donekonečna opakujú jeden a ten istý úkon, iné potrebujú nemennú rutinu, aby sa v tom svete duševne nestratili, a preto chodia stále tými istými trasami, používajú tie isté predmety a nosia ten istý typ oblečenia. Ondrík si svoj pocit istoty nosí stále so sebou, môj syn potrebuje svet okolo seba ohmatať a niekedy aj jednoducho požuť. Doslova.
Párkrát mi minulosti napadlo, či to my rodičia nie sme tí postihnutí. Nemôžeme predsa žiť „plnohodnotný“ život, sme obmedzení v kariére, v spoločenskom živote a o normálnom rodinnom fungovaní tiež sotva môže byť reč. Dávno si o sebe netrúfam povedať, že som „normálna“. S očami aj na chrbte sprevádzam svojho staršieho syna cudzím prostredím, v zlomku sekundy dokáže jeho ručička vystreliť, odtrhnúť lístok z kríka a napchať ho do úst. Jediný list oleandra obsahuje smrteľnú dávku pre dospelého človeka. Doposiaľ som si nikdy nevšimla, koľko oleandrov nás obklopuje. Vskutku nádherná rastlina. Z diaľky ju obdivujem. A z diaľky ju obchádzam.
Toto je však len kvapka v oceáne. Sú tu mnohé ďalšie „inakosti“.
Štruktúry. Takmer každý autista miluje štruktúry. Môj syn, samozrejme, tiež. Mriežky, bodky, guľky, koberce s vysokým vlasom, trávu, kamene, piesok, vodu. Dotýka sa ich, donekonečna skúma. Keby som bola normálna mama, možno by som si ani nevšimla, že ruka pod vodou sa zázračne vlní, hoci ňou vôbec nehýbem a keď ju vyberiem nad hladinu, kvapky zbehnú z dlane v jednej sekunde. Piesok sa už sype trošku pomalšie. A keď ho vyhodím do výšky, urobí na malú chvíľku vo vzduchu zlatistý závoj. Kamienky sa gúľajú. Prehrabujem sa v nich prstami a vydávajú štrkotavý zvuk. Menšie tichší, väčšie silnejší. A tie väčšie ostanú ležať na dlani, aj keď doširoka roztvorím prsty. A keď ich vyhodím...popadajú mi na hlavu a to bolí. Kamienky sú tvrdé. Voda nebolí. Piesok nebolí. Kamienky bolia. Keď chcem zaboriť prsty do celkom veľkých kameňov, oškriem sa. Z rany mi pomaly vyteká kvapôčka krvi. Pozorujem ju. Správa sa ako voda. V mojom tele je voda. Ja som voda.
Do guličiek sa dajú ponoriť ruky bez ohľadu na ich veľkosť. Ich tvar je hladký a neporaní. Gúľajú sa a prevaľujú. Plný bazén umelohmotných ľahučkých loptičiek, to je niečo! Môžem ich donekonečna vyhadzovať, nebolia. Padajú späť a opäť sa prevaľujú a gúľajú.
A vonku na záhrade, koľko zážitkov! Keď prejdem prstami po tráve, ostáva na nej chvíľku päť úzkych cestičiek. A keď cez vetvy stromu zasvieti slnko, kreslí na trávniku zlatisté odlesky. Ak zafúka vietor, odlesky sa hýbu. Vietor je veľmi zaujímavá sila prírody. Stačí sa postaviť ku kríku a s jeho pomocou ma rastlina pohládza listami po tvári. Príjemne to šteklí.
Ďakujem Ti, syn môj, že toto môžem vnímať. Som šťastná, že vďaka Tebe som objavila v našom svete toľko krás. Nie som normálna. Som požehnaná.
Ani moja priateľka M. istotne o sebe nebude tvrdiť, že je normálna, keď nesie krížom cez pešiu zónu v centre mesta svoju autistickú dcéru, ktorá sa jej nahá zmieta v náručí, do krvi si hryzie ruky a škrieka ako zvieratko lapené do pasce. M. rezko kráča mestom, v rukách dieťa a jeho roztrhané oblečenie a  s kamennou tvárou mieri k cieľu ich cesty. Dôvodom „záchvatu“ je rekonštrukcia krátkeho úseku pešej zóny. Narušila však presne vytýčenú trasu autistického dievčatka. V jej dušičke nastal chaos. A to „normálne“ okolie sa vydesene prizerá alebo zmätene odvracia zrak.
A moja priateľka I. istotne tiež nepovie, že je normálna, keď svojho autistického syna už päťdesiatykrát trpezlivo vyzýva, aby vystúpil pred školou z auta. Chlapec vyloží nohu na asfalt, znovu ju stiahne do auta. Vyloží von, stiahne dnu. Von, dnu... Minúta, päť minút... Potom pristúpia k autu ďalší traja rodičia iných autistických detí a pomáhajú I. vytiahnuť syna z auta von. Nik z nich nie je „normálny“. Musia rozmýšľať inak. Pozerať na svet inými očami. Očami svojich požehnaných detí.
Sme požehnaní skrze vás, deti naše.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?