Ako by som si predstavovala život v dome od Hundertwassera?

Autor: Pavla Somorová | 15.5.2016 o 12:47 | (upravené 21.10.2016 o 13:28) Karma článku: 4,15 | Prečítané:  421x

Zamyslenie napísané 6. 11. 2010, t.j. pred 6 rokmi. Bolo to zadanie témy eseje na cvičeniach nemeckého jazyka počas môjho štúdia na univerzite. Dnes som ju našla, preložila do slovenčiny a trochu upravila.

      Myslela som si – aká jednoduchá téma. A zaujímavá téma pre mňa.
Mám totiž rada architektúru v širšom zmysle – plánovanie, ako by jeden dom mohol vyzerať, kde by mohla byť ktorá miestnosť, ako by som ich zariadila nábytkom, ako by dom harmonizoval so záhradou a tak ďalej. Keď som bola dieťa, chcela som sa vlastne stať projektantkou. Ale môj život išiel potom iným smerom …

      Teraz ale späť k téme – myslela som si teda, aké bude jednoduché o tom písať.
Najprv som naťukala do Google „Hundertwasser“. A… prečítala skutočne pestrý životopis tohto zaujímavého umelca.
Potom som si prezrela mnohé obrázky z jeho architektonických diel.
Okamžite mi padol do oka jeden špirálový dom. „Tu by som rada bývala!“ pomyslela som si ako prvé. Išlo o dom Ronalda McDonalda v Essene. Prečítala som si teda text k tomuto obrázku a ostala som celkom premožená smutnými myšlienkami.
Tento dom mal sotva čo dočinenia s našou témou. Cítila som však tak silný tlak myšlienok a pocitov v mojej hlave, že som sa rozhodla o tomto napísať.

      Dom Ronalda McDonalda sa nachádza v jednom parku pri Univerzitnej klinike v Essene. Je to skutočne nádherný dom, ktorý korešponduje s okolitou prírodou, koldokola je množstvo zelene a veľké ihrisko pre deti. 
Starajú sa tu o ťažko choré deti. V Dome Ronalda McDonalda môžu tieto deti bývať so svojimi rodičmi, súrodencami ale aj starými rodičmi, tetami a ujami.

      Môj syn nie je – vďaka Bohu – ťažko chorý, avšak počas prvého roka jeho života bol štyrikrát hospitalizovaný. Trikrát v Martine, raz v Bratislave. A ja, ako dojčiaca matka, som mohla – vďaka Bohu – ostať pri ňom.
Avšak na klinike boli deti po päť alebo sedem na izbe, ktorých matky mali k dispozícii jedinú stoličku pri postieľke a večer museli ísť domov! Plač a krik týchto detí mi znel v ušiach ešte dlho po návrate domov.

      Ale ani spoločný pobyt s mojím dieťatkom na izbe nebol na klinike v Martine žiadny pôžitok. Izba bola neuveriteľne malá – to si skutočne človek ani nedokáže predstaviť, aká malá môže byť jedna izba! Detská postieľka bola zo železných tyčí a každý pohyb môjho syna robil neuveriteľný lomoz. Moja posteľ pozostávala z dreveného rámu vyplneného doskami rôznych dĺžok a hrúbok, na nich tenký, mäkký matrac, takže som rôzne hrúbky dosiek podo mnou veľmi dobre cítila – teda spánok bol tak pre mňa ako aj pre môjho syna utrpením.
Steny boli z hliníka a skla. Bolo teda možné vidieť všetko na chodbách aj v susedných izbách. Po 3 – 4 dňoch som bola vlastne rada, že môžem pozorovať nemocničné dianie, inak by som bola k smrti unudená.

      Keď už bol môj synček mimo ohrozenia života a nepotreboval viac infúzie, mohla som s ním ísť trošku von a prechádzať sa v areáli nemocnice. Vtedy som to nepovažovala za žiadnu veľkú výhru, pretože areál martinskej nemocnice pozostával zo starých ošarpaných budov a bol veľmi chudobný na zeleň, predsa len som však bola vďačná za čerstvý vzduch.
V Bratislave sme síce mali pomerne veľkú izbu, no nesmeli sme z nej vyjsť ani len na chodbu a už tobôž nie von na vzduch. Táto nemocnica aj tak nemala žiadny areál alebo dokonca záhradu. A z okna som mohla pozorovať nanajvýš príjazd do nemocničnej práčovne.

      Moje dieťa bolo z nemocničnej atmosféry veľmi vystresované  (v tom čase som o jeho autizme tušila len celkom nevedomky niečo celkom vzadu v kútiku srdca) a po pár dňoch upadlo do apatie, z čoho som bola zas úplne vystresovaná ja.

      Takto a podobne vyzerá situácia takmer vo všetkých nemocniciach na Slovensku.

      Preto vo mne Hunderwasserov Dom Ronalda McDonalda v Essene vyvolal veľké pohnutie. Domácka atmosféra, dieťa so svojou rodinou, pekné prostredie, ihrisko, zeleň, vzájomný sociálny kontakt všetkých rodičov a mnoho ďalšieho.

      A predsa – napriek všetkému – som šťastná, že práve v tomto dome nemusím bývať!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?