Via

Autor: Pavla Somorová | 13.5.2016 o 9:47 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  97x

(Ne)báseň zrodená 11. 6. 1995. Mala som 18 rokov.  Keď si to čítam dnes, vidím v tej prvej časti autistu. V čase písania som o autizme ale netušila vôbec nič. Ani to, že taká diagnóza existuje.   

I. Via

Stojím na ulici a hľadím na jej koniec.
Chvíľku premýšľam, prečo sa približuje
(ten koniec ulice),
no potom zabudnem, o čom som premýšľal,
a tak nechám fungovať mozog naprázdno.
Zrazu preletí okolo mňa kratučká myšlienka.
Len tak - bzunk! - a už jej niet.
Snažím sa spomenúť si,
o čom bola.
A potom si uvedomím, že hýbem nohami.
Kráčam po tej ulici.
Keď sa ocitnem na konci,
stojím a hľadím za roh na ďalšiu ulicu.
Nepáči sa mi.
Preto sa otočím a idem naspäť na začiatok.
Ten sa stretá s inou ulicou,
ktorá sa mi tiež nepáči, a tak,
keď tam dôjdem, znova sa otočím...
Toto je MOJA ulica.
Kráčal som po nej včera, predvčerom,
aj mnohokrát predtým.
A vždy stretám veľa ľudí.
Náhlia sa na začiatok alebo na koniec
a potom vždy zmiznú za nejakým rohom.
Stretám známych i neznámych.
Tí známi sa zdravia: "Dobrý deň!" alebo "Zdravíčko!"
a tiež: "Dobrého zdravia!"
A niektorí to vedia povedať úplne po svojom:
"Á! Dooobrýýý deeeň!!" a otvoria pri tom náruč,
akoby chceli pojať celý svet.
To sú veľmi dobrí známi.
Tí cudzí len prejdú okolo, občas sa pozrú.
A uhýbajú sa mi.
Musia,
lebo ja sa neuhýbam nikdy.
Keby som bol malou myškou v poli, 
ostávala by za mnou uzučká cestička rovná ako pravítko.
Na ulici za mnou neostáva nič, len ulica;
a čím som bližšie k jej koncu,
tým je za mnou dlhšia.
Keď som tadeto kráčal prvýkrát,
hľadel som pred seba a videl som,
že ulica sa skracuje.
Dostal som strach, že až dôjdem na koniec,
nič z nej neostane, a ja že už nikdy po nej nebudem môcť kráčať.
Preto som sa otočil. Chcel som sa rozbehnúť naspäť,
a vtedy som zbadal,
že je takmer celá za mnou.
Odvtedy viem, že vždy, keď ju prejdem,
môžem sa obrátiť a kráčať po nej znova.
Preto som tadeto išiel už mnohokrát, predvčerom
aj včera.
Aj dnes.

II. Via et tristitia

Dnes však ulicou nejdem sám.
Čosi sa plazí predo mnou a hneď zase za mnou.
Omotáva ma to neviditeľnou hmotou.
Sivou hmotou.
Ja viem, že je sivá - cítim to.
Nedovolí mi to počuť vrúcne pozdravy priateľov.
Počujem len všeliaké hlasy.
Zlievajú sa v jedno vzdialené šumenie, 
ktoré mi pripomína volanie o pomoc.
Kráčam pomaly a premýšľam,
prečo som taký smutný.
Veď sa mi nič nestalo.
Nič.
Dnes sa neviem tešiť z toho, že môžem kráčať po mojej ulici.
Ten sivý smútok mi to nedovolí.
Dopraje mi ale počuť spev vtákov -
znie ako nárek stratených duší.
A tváre mojich známych ale i cudzích ľudí
vyzerajú ako voskové masky.
Široké spektrum grimás -
začudovanie, hnev, údiv, pobavenie, úsmevy,
nehybné výrazy...
Všeličo sa dá vidieť na tvárach voskových figurín.
Zablúdil som v obrovskom panoptiku.
Zúfalo sa snažím nájsť dvere, ktorými by som sa dostal von.
Snáď keby som skočil do rieky
a zmyl zo seba tú sivú ťažobu...
Plával by som chvíľu proti prúdu,
doma by som sa osušil
a zajtra by som sa vrátil
znova na moju ulicu.
A všetko by bolo opäť ako predtým.
Mŕtve tváre by zmizli, spev vtákov by znel veselo
a vrava ľudí by svedčila o pulzujúcom živote.
Len sa zbaviť toho sivého, ťažkého...

III. Via et fluvius

Stojím na ulici a hľadím na jej koniec,
ktorý sa približuje.
Potom si uvedomím, že kráčam,
párkrát ešte prejdem hore-dolu.
Potom sa vyberiem k rieke.
Za chvíľu som na moste s kovovým zábradlím.
A potom padám.
Krátko - most nie je vysoký.
Ale stihnem si ešte spomenúť:
- na moju ulicu. Zajtra sa vrátim odľahčený, šťastný...
- a na to, že som sa nikdy
nenaučil plávať
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Politológ: Symbolom dnešnej strednej Európy je plot

Havlíček a ďalší cestovali do Ruska a konštatovali, že Rusi sú síce naši slovanskí bratia, jazyk je podobný, ale režim je úplne iný.

ŠPORT

Sagan v Austrálii nezvíťazil ani na záver. Tretí raz prehral s Ewanom

Preteky Tour Down Under vyvrcholili šiestou etapou.

TECH

Ako vznikli čísla? Počítať nám pomáha nula

Keď začali mať ľudia viac vecí, už im nestačili čiarky na stenách.


Už ste čítali?