Každý deň

Autor: Pavla Somorová | 10.5.2016 o 23:02 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  79x

(Ne)báseň zrodená 17. 2.1994 počas jednej vyučovacej hodiny na Obchodnej akadémii v Martine.   ​Mala som vtedy necelých 17 rokov. 

Vyprázdňujú sa tuhy,
perá sa pohybujú po papieri - 
jedno rýchlo, druhé ešte rýchlejšie.
Iné zase pomaly.

Na riadkoch ostávajú písmenká.
Slová.
Vety.

Niekto práve zakašľal.

Zošity sa zapĺňajú
vedomosťami profesora.
(A tých, čo zostavovali učebnicu.)
Do uší nám preniká jeho hlas
a my ho ukladáme
do riadkov v zošitoch.
A niečo z neho
nám ostáva aj v hlavách,
v pamäti.

Hľadiac do čerstvo napísaných 
poznámok
sme ako rozsvietené monitory
počítača.
Pohotovo dokážeme odpovedať
na každú otázku.

Zase niekto kašle. (Mal by ísť k lekárovi -
stále panuje chrípka.)

Profesor si pomaly ukladá
svoje veci na kôpku.

A potom zvoní.

Všetci - takmer súčasne -
zatvárame zošity
a vzápätí 
sú naše pamäte
úplne vymazané.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Politológ: Symbolom dnešnej strednej Európy je plot

Havlíček a ďalší cestovali do Ruska a konštatovali, že Rusi sú síce naši slovanskí bratia, jazyk je podobný, ale režim je úplne iný.

ŠPORT

Sagan v Austrálii nezvíťazil ani na záver. Tretí raz prehral s Ewanom

Preteky Tour Down Under vyvrcholili šiestou etapou.

TECH

Ako vznikli čísla? Počítať nám pomáha nula

Keď začali mať ľudia viac vecí, už im nestačili čiarky na stenách.


Už ste čítali?