Ona

Autor: Pavla Somorová | 19.11.2013 o 10:45 | (upravené 21.10.2016 o 13:00) Karma článku: 11,96 | Prečítané:  777x

Starší syn práve rozlial pohár s vodou po celej dlážke. Drevenej. Mladší už neviemkoľkýkrát - napriek zákazu - otvára mrazničku. Hnevám sa. Dnes vonku zas prší, sme takto spolu zavretí už štvrtý deň...

...a na deťoch sa to už začína prejavovať. A na mne v podstate tiež. Výmysly mojich detí, ako utiecť pred nudou, niekedy nemajú hraníc. Vysypaná hlina z kvetináča (keby len na zemi... Ale aj v očiach a ústach!), pokrievky z hrncov namiesto činelov, čisté prádlo zo sušiaka rozhádzané po celej izbe. Už ma to fakt vytáča a toto bola posledná kvapka. Slovami Miroslava Horníčka: „Před očima mi už kroužil černý havran vzteku...“ a vtom si spomeniem na ňu. Na jej dcérku. Na dieťatko, ktoré zomrelo po siedmych mesiacoch trápenia. Na oči jej matky, ktoré sa už nikdy neusmejú.

Ústami sa dokáže usmiať, videla som to, keď som sa s ňou naposledy zhovárala. Usmievala sa na mňa, aj na môjho mladšieho syna. Poznáte to z románov, ten výraz – „smutný úsmev“. To je ten, ktorý je na perách, ale nie je v očiach. Úsmev len fyzický. Úsmev, ktorý neprežiari  dušu, celú bytosť.

Keď som ju pred dvomi týždňami stretla, netušila som, akú tragédiu prežila. Ale videla som, napriek tomu, že sa mi prihovárala prívetivým hlasom, že v srdci si nejakú tragédiu nesie. Že sa už vari nikdy neusmeje. Tak naozaj, očami.

Vrátila som sa domov a manžel sa ma na ňu opýtal. Iba som sa zarazila – vravím: „Práve dnes som ju stretla, po ix rokoch. Bola veľmi smutná.“ A on mi odvetil „Umrela jej dcérka. Už dávnejšie, neviem presne, kedy...“

Dlho som sedela v predsieni, ešte vo vetrovke a čižmách trasúc sa na celom tele a zmáčajúc jednu vreckovku za druhou.

Ten večer som nemohla prestať objímať a bozkávať svoje deti. (Ktovieako sa im to veru nepáčilo.)  Nemohla som prestať objímať ich a bozkávať ani na ďalší deň a ani na ten ďalší a ďalší... Maličké dievčatko, ktoré som videla iba raz v živote, ma mátalo ešte dlho. Ležalo na nemocničnej posteli, kričalo od bolesti a zomieralo. Pri ňom ona – jeho matka, spolu s mužom, vystavení najťažšej skúške života.

To sa stalo 3 mesiace predtým, ako som ju stretla. Rekapitulovala som, čo som jej vravela, keď sme sa krátko zhovárali na chodníku v meste. Posťažovala som sa, že musím z ORL utekať v daždi do labáku zaniesť výter z krku, lebo malý má akýsi nepríjemný kašeľ, ale vlastne mi to ani nevadí, aspoň sa trochu prevetrám, vieš, stále sme teraz s deťmi len dnu, keď takto prší a blá blá blá... Bolo mi zo seba nanič, čo som jej to trepala za blbosti, preboha? „Nemohla si vedieť...“ utešuje ma manžel.

Musím za ňou ísť... Ale kedy, ako? Neviem presne, kde býva. Ale viem, kde pracuje. Mám naložiť mladšieho syna do auta, kým starší bude v škôlke a vtrepať sa jej do kancelárie „Tak som tu, už viem, čo sa ti stalo, prečo si taká smutná...“ a čo ďalej? Ona nepotrebuje moje výlevy z jej vlastného nešťastia. Ako jej vyjadriť sústrasť, najhlbšiu a najúprimnejšiu, akú som kedy cítila, a nesprávať sa pritom ako blbec? Nebyť slonom v porceláne. Nejatriť rany. Neublížiť ešte viac...

O týždeň som šla s mladším synom na kontrolu k lekárke.

Z ambulancie sme sa dostali presne v čase obeda. Rozhodla som sa rýchlo, naštartovala som auto a o chvíľu som už aj parkovala pred budovou, v ktorej pracuje. Keďže sa veľa zamestnancov tmolilo na obed a z obeda, popýtala som sa na ňu a dala si ju zavolať von. Prišla. Usmiala sa. „Ahoj, moja. Čo ty tu?“ vítala ma. Hľadala som slová. Veľmi som sa sústredila, aby som jasne povedala, čo som cítila ale nevedela dosť dobre identifikovať. Že s ňou hlboko súcitím a ako ju mám rada a ak bude mať záujem sa stretnúť, pôjdeme niekam spolu von, na kávu, do divadla... Potešila sa, prisvedčila... rozprávali sme sa ešte dlho. Tej téme sme sa vyhýbali, obe zámerne. O deťoch sa však nedalo nehovoriť. Môj malý tam bol s nami, pobehoval hore-dolu, smial sa, žvatlal „plynulou švédštinou“ a rozosmieval okoloidúcich. Aj ju. Radila mi tymianovú masť, čo mu mám natierať na hrudníček. Jej dcérke to zaberalo. A ešte nejaká iná mastička. Hovorila o dcérke pevným hlasom, len trošku sa jej zaleskla slza v oku... Ako to nazvať? Že je silná? Statočná? Že to dobre znáša? Čo iné jej ostáva... Viera v Boha jej výrazne pomáha niesť tento kríž.

Dnes na ňu myslím opäť. Čierny havran sa okamžite rozpadne na tisíc kúskov. Prestanem kričať na deti skôr, než naozaj začnem. Raz-dva-tri nádychy, hnev je už preč. Jeden hnedovlásko s očami ako oriešky, druhý modrooký blonďáčik. Dva páry najkrajších očí na svete pozerajú na mňa. Som ich pupok sveta, som ich vzor, ich prístav, ich istota.

Nieee, nezačnem sa hneď usmievať a láskavým hlasom ich nežne napomínať. Ale aspoň nekričím. Káranie má podobu oznamovacej vety. Zavriem mrazničku, utriem rozliatu vodu.

Starší syn spokojne odchádza ponoriť sa do svojho sveta medzi hračky, mladší sa zasmeje a sťahuje mi tričko – ako potvrdenie istoty a bezpečnosti si musí ešte trošku cucnúť „cici“. Potom už je spokojný aj on a ide sa hrať tiež.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dlžník môže prísť o dom, ale neostane bez bývania

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?